Niektoré miesta vás chytia za srdce natoľko, že sa na ne jednoducho chcete vrátiť. Presne tak to máme s juhom Talianska. Keď sme minulý rok prvýkrát objavili Apúliu a Pugliu, odchádzali sme s pocitom, že sme zďaleka nestihli vidieť všetko. A tak bolo rozhodnuté. V lete 2026 sme sa sem vrátili.
Tentokrát však bola jedna vec úplne iná. Necestovali sme sami.
Na dovolenku sme vyrazili spolu s našimi kamarátmi a ich deťmi, ktoré sú približne v rovnakom veku ako tie naše. Už niekoľko mesiacov pred odletom sme sa na túto predstavu tešili. Deti budú mať spoločnosť, my si konečne oddýchneme trochu inak a možno si nájdeme aj chvíľku sami pre seba. Dnes už vieme povedať, že práve toto bol jeden z najlepších nápadov celej dovolenky.
Z Bratislavy je to predsa len pohodlnejšie
Odlietali sme 12. júla obedným letom z Bratislavy do Bari. Veľmi sme ocenili, že tentoraz sme nemuseli absolvovať ďalšiu cestu autom do Viedne. Bratislavské letisko nám však pripravilo malé prekvapenie. Odletová hala bola doslova plná ľudí a parkovisko svietilo nápisom „obsadené“. Našťastie sme mali zabezpečený odvoz, takže nás to nijako neobmedzilo, ale takýto nápor sme na bratislavskom letisku úprimne nečakali.
Po prílete do Bari nás už čakala osvedčená kombinácia – auto z Avisu a náš malý cestovateľský hack. Detské autosedačky sme si ešte pred časom nechali objednať do Francúzska, odkiaľ sme ich doviezli. Stačí ich zabaliť do fólie a máme vlastné sedačky bez vysokých poplatkov autopožičovní.
Na juh za tyrkysovým morom
Z Bari nás čakala približne dvojhodinová cesta na úplný juh regiónu Salento. Práve tam sa nachádzajú jedny z najkrajších pláží celej Apúlie.
Prvé štyri noci sme bývali v Tenuta Monticelli Bio Relais. Možno ste si pri plánovaní dovolenky všimli, že v Apúlii sa často objavujú názvy ako tenuta, masseria alebo casina. Nie sú to marketingové názvy, ale označujú rôzne typy historických usadlostí.
Casina bývala menším vidieckym domom alebo vilkou, často určenou na oddych majiteľov pozemkov.
Tenuta označuje väčší poľnohospodársky majetok alebo usadlosť s vinicami, olivovníkmi či sadmi, kde dnes často vznikajú štýlové agroturistické ubytovania.
A napokon masseria je typický opevnený hospodársky statok, ktorý bol kedysi centrom života na vidieku. Dnes patria práve masserie medzi najkrajšie a najautentickejšie ubytovania v celej Apúlii.
Tenuta Monticelli bola presne tým miestom, kde sa človek po otvorení brány okamžite upokojí. Cesta k nej síce vedie po úzkych a miestami horšie udržiavaných cestách, takže prvých pár minút máte pocit, či navigácia náhodou neblúdi. Potom sa však otvorí veľký pozemok plný zelene, olivovníkov a kamenných domčekov.
Bývali sme v jednom z piatich domčekov. My sme si vybrali izbu v tradičnom trulle, zatiaľ čo naši kamaráti bývali v susednej časti toho istého domčeka so záhradkou. Vchody boli otočené na opačné strany, no deti mali k sebe doslova pár krokov.
Na check-in bolo potrebné prísť do deviatej večer, pretože recepcia nie je otvorená nepretržite. Stihli sme to len tak-tak, ale komunikácia cez Booking bola výborná a veríme, že pri prípadnom meškaní by sa všetko dalo bez problémov vyriešiť.
Južanské tempo
Ráno sme sa zobudili plní očakávania a vyrazili preskúmať celý areál. Bazén bol nádherný, veľký, dokonale čistý a obklopený množstvom ležadiel.
Ak by sme však mali spomenúť jedinú slabšiu stránku ubytovania, boli by to raňajky. Začínali až o 8:30 a pre rodiny s malými deťmi je to jednoducho neskoro. Navyše všetko prebiehalo typickým južanským tempom. Jedlo postupne pribúdalo na stoly, nikto sa nikam neponáhľal a raňajky sa vedeli natiahnuť oveľa viac, než sme boli zvyknutí.
Na druhej strane – možno práve to je pravá talianska dovolenka.
Zeus Beach Club alebo Maledivy?
Po prvých raňajkách sme ešte stihli bazén a popoludní sme sa vybrali na pláž Baia Verde, vzdialenú asi päť minút autom. More bolo krásne, hoci vietor a príliv ho trochu rozvíril, takže nemalo svoju typickú krištáľovú farbu. Deň sme strávili v Zeus Beach Clube a večer zakončili príjemnou večerou v mestečku Alezio.
Na druhý deň sme zamierili na jednu z najznámejších pláží celej Apúlie – Maldives del Salento.
Musíme však priznať jednu vec.
Ak by sme išli druhýkrát, lehátka v beach clube by sme si už nekúpili.
Samotný beach club je skôr „dostatočný“, ale jeho časť pri mori je kamenististá a o pár desiatok metrov ďalej začína verejná pláž s jemným pieskom a vodou, ktorá skutočne pripomína Maledivy. Väčšinu dňa sme nakoniec strávili práve tam. Na obed sme si len odskočili cez duny do jedného z plážových barov, dali si výborné jedlo, niečo studené na pitie a vrátili sa späť na verejnú pláž.
Bol to jeden z najkrajších dní celej dovolenky.
Večer sme sa presunuli do historického Gallipoli. Prešli sme sa starým mestom, dali si večeru a Hugo si odniesol svoj najväčší dovolenkový úlovok – minecraftový meč, ktorý pri každom švihnutí vydával zvuky. Od tej chvíle bol neoddeliteľnou súčasťou celej dovolenky.
Keď sa deti zabavia samy
Zvyšné dni na juhu už mali veľmi príjemný rytmus.
Bazén. More. Zeus Beach Club. Večera.
A opäť bazén.
Medzitým sme si našli čas aj na šport. Veronika si zacvičila pri bazéne, Katarína si bola zabehať ešte pred raňajkami a Juraj s Marekom išli behať popri pláži.
Práve počas jedného popoludnia pri bazéne nastal okamih, na ktorý budeme ešte dlho spomínať. Niekto skočil do vody. Potom ďalší. O chvíľu už skákali všetci. Smiech sa ozýval po celom areáli a deti nechceli z bazéna vôbec vyliezť.
Návrat na miesto, ktoré sme si zamilovali
Po štyroch nociach sme sa presunuli severnejšie do Masserie Salamina, kde sme bývali už minulý rok.
Bolo to presne ako návrat na známe miesto.
Vedeli sme, na čo sa tešíme. Na nádherný areál. Na pokoj medzi olivovníkmi. Na bazén. A hlavne na raňajky, ktoré boli opäť fantastické. Začínali skôr, výber bol oveľa pestrejší a kvalita bola presne taká, ako sme si ju pamätali.
Náš režim sa veľmi nezmenil. Bazén, výlet alebo pláž, večer historické mestečká.
Hugo navyše objavil čaro potápačských okuliarov. Zahodil rukávniky, celé hodiny sa potápal, skúšal plávať pod vodou a hoci ešte nevedel úplne správne dýchať pri vynáraní, bolo vidieť, ako ho to neuveriteľne baví. Jeho nadšenie strhlo aj ostatné deti a z bazéna sa zrazu stalo malé tréningové centrum budúcich plavcov.
Najprv prišlo Alberobello s ikonickými domčekmi trulli. Potom Polignano a Mare, kde sme sa prešli až na vyhliadkové skaly nad morom. Deti si užili kolotoč, hľadali sme suveníry a večer nás na námestí prekvapila improvizovaná diskotéka dvoch DJ-ov. Dievčatá okamžite začali tancovať a celé námestie malo neuveriteľnú atmosféru.
Ďalší večer patril Monopoli. Cez deň sme tentoraz vynechali beach club a požičali si na recepcii slnečník. Mal však jednu drobnú chybu – chýbala mu časť konštrukcie. Nakoniec bol zapichnutý v piesku tak, že poskytoval tieň akurát našim veciam.
Našťastie samotná pláž mala výborné zázemie s barom, kaviarňou aj reštauráciou, takže o obed ani studené nápoje nebola núdza.
More bolo tentoraz oveľa krajšie ako minulý rok. Napriek tomu sme sa zhodli, že ak by sme si mali vybrať iba jednu časť Apúlie, opäť by sme zamierili na juh. Tyrkysová voda v Salente nás jednoducho presvedčila.
Najväčší zážitok? Nebolo to more
Posledný deň sme sa s recepciou dohodli, že môžeme zostať pri bazéne až do popoludnia. Nikto sa nikam neponáhľal. Dali sme si obed, naposledy sa okúpali a potom nás už čakala cesta na letisko.
Keď sa dnes obzrieme späť, uvedomujeme si, že najväčším zážitkom tejto dovolenky nebolo konkrétne mesto ani pláž.
Bolo to spoločné cestovanie.
Deti sa počas celého týždňa prakticky ani raz nepohádali. Celé dni sa hrali spolu, vymieňali si minecraftové figúrky a vymýšľali vlastné hry.
A my dospelí sme prvýkrát po dlhom čase zistili, že si vieme nájsť aj chvíľku sami pre seba. Niekto si išiel zabehať. Niekto si pokojne zaplával. Niekto si len sadol ku káve.
Apúlia nám druhýkrát ukázala, že sa sem neoplatí cestovať iba kvôli nádhernému moru.
Oplatí sa sem vracať kvôli tomu, ako sa tam človek cíti.
