Koncom augusta už tradične začíname premýšľať, kam ešte pred koncom prázdnin vyraziť. Nie je to úplne pevné pravidlo, ale ak sa dá, snažíme sa na jeden z posledných letných výletov vyraziť aj so širšou rodinou – s Veronikinými rodičmi, jej sestrou a jej rodinou. Tento rok sme po dlhšom rozhodovaní skončili v Rakúsku. Naším cieľom bol Salzkammergut – oblasť známa množstvom nádherných jazier, hôr a malých rakúskych mestečiek.
Vyrazili sme vo štvrtok 20. augusta a domov sme sa pôvodne plánovali vrátiť v nedeľu 23. augusta. Ako základňu sme si vybrali Gmunden pri jazere Traunsee. A hneď na začiatku sme si uvedomili jednu milú náhodu. V Gmundene sme totiž už raz boli – úplne náhodou, pred niekoľkými rokmi, keď sme autom cestovali z Mníchova a potrebovali sme si dať prestávku. Vtedy sme zastavili práve pri jazere a pozreli si aj známy Schloss Ort, romantický zámok postavený na malom ostrove v jazere.
Tentokrát sme teda do Gmundenu prišli cielene. A ubytovanie sme trafili veľmi dobre. Salzkammergut Gmunden Boutique Apartments nám ponúkli presne to, čo sme pri takejto veľkej rodinnej výprave potrebovali – každý mal vlastný apartmán, vlastné súkromie a zároveň sme boli všetci pokope. Apartmány boli veľmi pekne a nadštandardne zariadené a potešilo nás aj vlastné parkovanie.
Štvrtok: príchod do Gmundenu
Cesta do Gmundenu bola pomerne dlhá, a preto sme potrebovali niekde rozumne zastaviť. Prestávku sme si dali neďaleko Maria Taferlu. Zišli sme z diaľnice, zastavili pri Dunaji a cyklotrase a dali si obed v príjemnom bistre. Takáto zastávka nám umožnila trochu sa ponaťahovať, najesť a pokračovať ďalej bez toho, aby sme museli niekde dlho blúdiť.
Do Gmundenu sme dorazili približne okolo štvrtej popoludní. Práve jemne poprchávalo, takže na kúpanie to rozhodne nevyzeralo. Ostatne, práve počas nášho výletu sa skončila dlhá letná vlna horúčav. Na jednej strane sme boli radi, na druhej strane sa teploty pohybovali len ľahko nad 20 °C a na kúpanie v jazerách to veľmi nebolo.
Dali sme si kávičku, prešli sa po Gmundene a potom sa išli ubytovať. Večer už patril spoločnému posedeniu na apartmáne, deťom a plánovaniu ďalšieho dňa. Počasie nám totiž nedávalo úplne jasnú odpoveď na otázku, kam sa vybrať.
Piatok: Traunsee loďou
Na piatok sme si naplánovali plavbu po Traunsee do Ebensee. Pre deti bola už samotná cesta loďou veľkým zážitkom. Počasie síce nebolo ideálne, ale práve vďaka tomu sme si mohli užiť jazero z trochu inej perspektívy. Pôvodne sme v Ebensee plánovali pokračovať lanovkou do hôr, ale predpoveď sa nám nepozdávala a nechceli sme riskovať, že sa hore zhorší počasie a následne budeme riešiť, ako sa dostať späť.
Tak sme si dali jednoduchší program. Prešli sme sa po Ebensee, dali si obed a pomaly sa vrátili k lodi. Po ceste sme ešte zamierili k Schloss Ort a užili si prechádzku okolo jazera.
Večer nás však čakal trochu menej romantický problém – večera.
Ukázalo sa, že nájsť miesto pre veľkú skupinu ľudí v Gmundene nie je úplne jednoduché. Reštaurácie, ktoré vyzerali dobre, boli plne rezervované. Skúsili sme teda alternatívu v podobe menšieho bistra a nakoniec sme si časť jedla kúpili v Spar-e.
A práve keď sme už boli po večeri, spustil sa poriadny lejak. Nie obyčajné mrholenie, ale dážď, pri ktorom nemalo veľký zmysel skúšať cestu domov. Schovali sme sa teda v bistre a čakali, kým sa najhoršie preženie. Keď dážď trochu povolil, zobrali sme deti a spolu s nimi vyrazili smerom k apartmánom. Niektoré deti pod pazuchou, niektoré na rukách a všetci čo najrýchlejšie domov.
Piatok nám tak ukázal, že pri veľkej rodinnej výprave je niekedy najťažšou časťou dňa práve obyčajná večera.
Sobota: Grünberg a výlet, ktorý sa trochu vymkol z plánu
Na sobotu sme už chceli byť pripravení lepšie. Priamo nad Gmundenom sa totiž týči Grünberg, kam vedie lanovka. Plán bol jednoduchý. Janko s Jurajom mali zobrať deti lanovkou hore, zatiaľ čo Mária, Samko a Veronika si kopec vyšliapnu po vlastných.
Dievčatá a Samko mali podľa plánu vyjsť na Grünberg približne za hodinu a pol. A približne tak to aj trvalo. Lenže „hodina a pol“ v turistickom sprievodcovi ešte neznamená, že to bude jednoduchá hodina a pol.
Čakal ich poriadny kopec. Stúpanie bolo miestami naozaj výrazné a nechýbali ani schody vytvorené z koreňov a prírodného terénu. Pre Máriu to vzhľadom na jej zdravotný stav nebolo jednoduché, ale všetci to zvládli a hore sme sa napokon stretli.
A hore bolo naozaj dobre.
Čakala nás horská chata, reštaurácia, detské ihrisko a hlavne bobová dráha. Deti si ju okamžite zamilovali a postupne sme sa na nej povozili všetci. Spolu so spomienkami sme si odniesli aj veľmi pekné spoločné fotografie.
Po obede sme si povedali, že teraz už to bude jednoduché. Dole sa predsa vyberieme pešo po trase, ktorá mala trvať približne dve hodiny a mala byť vhodná aj pre kočík.
No a práve tu sa náš plán začal trochu komplikovať.
Mária išla kúsok pred nami a my sme sa sústredili na to, aby sme ju dobehli, ale nedarilo sa nám to. Vedeli sme, že smeruje k Laudachsee, kde sme sa napokon aj stretli. Bolo nádherné a presne ten typ miesta, pri ktorom si človek povie, že Rakúsko má tých krásnych jazier jednoducho neuveriteľné množstvo.
Lenže tým, že sme sa všetci v hlavách sústredili na Máriu, prestali sme dostatočne sledovať ostatné turistické značky. A keď sme si po približne hodine uvedomili, kde sme, čakalo nás nepríjemné zistenie.
Do Gmundenu nám stále zostávali ďalšie dve hodiny. Nič neubudlo.
Bolo už popoludnie, počasie bolo neisté a predpoveď stále hovorila o možnosti dažďa. Nemali sme so sebou moc jedla a vody a ani oblečenie na dlhý horský výlet. Našťastie bola pri Laudachsee horská chata, kde sme sa mohli posilniť, vydýchnuť si a trochu spracovať nervozitu z toho, že sme si náš jednoduchý dvojhodinový výlet práve trochu predĺžili.
Nakoniec sme sa rozhodli vrátiť smerom k lanovke a zviezť sa dole. Lenže po ďalšom úseku sme zistili, že existuje aj cesta, ktorá pokračuje pešo a do Gmundenu mala trvať približne hodinu a pol.
A vtedy sme si povedali: keď už sme tu, dáme to.
Cesta bola väčšinou v poriadku, až kým sme sa opäť nenapojili na trasu, ktorou ráno stúpali dievčatá. A tým sa začala tá časť výletu, na ktorú asi tak skoro nezabudneme.
Čakal nás zostup po svahu, schody z koreňov a konárov a cesta, ktorá bola úplne iná, než sme si pôvodne predstavovali pod „ľahkou prechádzkou vhodnou aj pre kočík“. Deti sme postupne niesli, niektoré išli na rukách, kočík sme mali zložený v jednej ruke deti v druhej. Nakoniec sme to zvládli a približne o piatej sme boli späť na ubytovaní.
A vtedy prišla otázka, ktorú sme už veľmi nechceli riešiť: čo budeme večerať?
Našťastie mala Veronika už ráno jednu skvelú myšlienku.
Rezervovala nám večeru v Panorama Gasthof Druckerhof pri Attersee.
Veronika totiž chcela využiť výlet naplno a keď už sme boli v oblasti jazier, bola by škoda vidieť iba Traunsee. Tak sme po celom dni sadli do áut a vyrazili k Attersee. Bolo to 30 minút jazdy, Juraj si pofrflal, ale bola to výborná voľba.
Reštaurácia leží vysoko nad jazerom a výhľad z nej bol fantastický. Samotné Attersee vyzeralo zhora nádherne, jedlo bolo výborné a po celom dni sme si konečne mohli sadnúť, najesť sa a povedať si, že vlastne aj tento trochu chaotický deň dopadol dobre.
Nedeľa: Attersee naživo
V nedeľu sa už naša veľká rodinná výprava pomaly rozdeľovala. Rodičia sa vybrali domov, zatiaľ čo my sme ešte chceli zostať v Rakúsku o trochu dlhšie.
Spolu s Vaňurovcami sme sa vybrali na juh k Attersee, konkrétne do Unterachu am Attersee.
Ak bolo Attersee krásne zhora, pri vode bolo ešte krajšie. Voda bola neuveriteľne čistá a priezračná. Strávili sme nejaký čas na pláži a potom sme si dali obed v reštaurácii priamo pri jazere. Deti pobehovali po móle, hrali sa a užívali si priestor pri vode.
Jediné, čo nám chýbalo, bolo teplejšie počasie.
Keby bolo o niekoľko stupňov viac, určite by sme sa išli kúpať. Takto sme zostali iba pri brehu. Aj keď sme videli niekoľko otužilcov, ktorí sa do vody bez väčšieho váhania pustili.
Okolo obeda sa naše cesty opäť rozdelili.
S Veronikou sme vedeli, že toto je možno jedna z posledných príležitostí, kedy môžeme využiť cestovanie bez toho, aby sme riešili školské povinnosti.
Tak sme sa rozhodli dovolenku ešte predĺžiť.
Neplánované pokračovanie: Leogang
Možností bolo veľa. Mohli sme pokračovať do Dolomitov, vyraziť smerom k Innsbrucku alebo si vybrať niektorú z ďalších alpských oblastí. V hre bolo aj Slovinsko. Nakoniec sme však zvolili jednoduchšiu variantu.
Keď už sme boli pri Salzburgu, spomenuli sme si na náš starší výlet a na Maria Almu, ktorý sa nám v minulosti veľmi páčil. Zároveň sme si pamätali, že krásnou oblasťou je aj Leogang, ktorý je hneď vedľa.
Našli sme hotel, ktorý nás zaujal. Mal viac ako sto rokov a rodina, ktorá sa oň stará, ho postupne rekonštruuje. Pribudla podzemná garáž, krásny vonkajší bazén a postupne sa obnovujú aj izby. Zároveň však zostáva zachovaný charakter starého horského hotela. Ešte v ten deň sme všetko preskúmali a okúpali sa vo vnútornom detskom bazéne a decká si dali saunu.
Pondelok: Leogang nás úplne dostal
Vybrali sme sa k lanovke Asitzbahn. Predstavovali sme si klasický výlet lanovkou na kopec, kde bude nejaké detské ihrisko, možno krátka turistika a pár atrakcií.
To, čo sme však uvideli už počas jazdy lanovkou, bolo úplne niečo iné.
Leogang je obrovský svet pre horských cyklistov. Downhillové trate, pumptracky, lanovky prispôsobené na prepravu bicyklov, množstvo cyklistov, rôzne úrovne tratí a obrovská komunita ľudí, ktorí sa tomuto športu venujú.
Už z lanovky sme sledovali cyklistov pod nami a bolo nám jasné, že toto miesto je niečím výnimočné.
Bicykle boli nádherné, všetci mali prilby, chrániče a kompletné outdoorové vybavenie. Človek mal miestami chuť vystúpiť z lanovky, požičať si bicykel a pridať sa k nim.
Deti si zase užívali samotnú jazdu lanovkou. Zhora pozorovali cyklistov, ovečky, kravičky, svište, lúky, malé jazierka a všetko, čo sa pod nami postupne objavovalo.
A hore naše nadšenie ešte narástlo.
Čakal nás nádherný výhľad a krátky detský okruh, ktorý mal necelých päť kilometrov. Po ceste bolo dvanásť stanovíšť, kde sme riešili úlohy, lúštili tajničku, cvičili na preliezkach a postupne objavovali okolie.
Po turistike sme si dali obed v horskej reštaurácii. A tu nás čakalo ďalšie príjemné prekvapenie. Človek by možno čakal klasickú horskú ponuku – rezeň, vyprážaný syr, hranolky a podobne. Aj tie tam samozrejme boli, ale okrem nich sme našli curry, rôzne poke bowls a ďalšie jedlá, ktoré by sme v takejto horskej chate vôbec nečakali.
A navyše sme jedli s výhľadom na krásnu lúku plnú divokých kvetov a malé jazierko.
Pred ďalšou cestou lanovkou sme si ešte dali jednu jazdu na bobovej dráhe.
Počas toho sme si všimli aj záchranárov, ktorí práve zasahovali pri jednom zo zranených cyklistov. Netrvalo dlho a nad kopcom sa objavil aj horský vrtuľník. Pri množstve náročných downhillových tratí nás vlastne ani neprekvapilo, že záchranári tu majú čo robiť.
Potom sme pokračovali lanovkou na ďalšiu medzistanicu.
A tam nás čakal ďalší detský raj.
Vodný svet pre deti
Pri ďalšej stanici bolo ihrisko, ktorého veľká časť bola postavená okolo vody. Malý potok, hrádze, vodné prvky, mlynské koleso, rôzne mechanizmy a miesta, kde si deti mohli samy vyskúšať, ako voda tečie a čo všetko dokáže.
Deti si mohli vyskúšať postaviť hrádze, púšťali vodu, skúmali jednotlivé mechanizmy a samozrejme sa pri tom postupne namáčali.
Potom sme sa vydali mierne vyššie do kopca a prišli k ďalšiemu krásnemu jazeru. Jeho časť bola upravená aj pre deti – plytká voda, kamene, po ktorých mohli prechádzať, a miesto, kde si mohli namočiť nohy.
A práve tu sme objavili niečo, čo nás možno prekvapilo viac ako samotné jazero.
Žubrienky.
Anička má šesť rokov a Hugo štyri a uvedomili sme si, že naše deti vlastne ešte nikdy nevideli žubrienky vo voľnej prírode. Tak sme ich spolu začali pozorovať, chytať a skúmať.
Okolo nás navyše lietali obrovské vážky. Také veľké vážky sme asi ešte nikdy nevideli. Celé miesto pôsobilo tak trochu rozprávkovo.
Po ďalšej prechádzke sme sa vrátili späť k atrakciám. Deti sa ešte chvíľu hrali, dali sme si zmrzlinu a samozrejme aj kaiserschmarrn.
Potom už nasledovala cesta lanovkou dole na parkovisko a späť do hotela.
Utorok: domov
V utorok už zostávalo jediné – zbaliť sa a vyraziť domov.
Na ceste domov sme sa ešte zastavili v Bratislave. Chceli sme deťom poďakovať za to, ako celý výlet zvládli, rozhodli sme sa im kúpiť niečo, z čoho budú mať radosť. Všetci teraz žijú Minecraftom, takže voľba bola pomerne jednoduchá.
Minecraft LEGO.
Deti boli nadšené a dostali tak malú odmenu za všetky kilometre v aute, túry, čakanie, dážď, lanovky, lode aj všetky naše dospelácke plánovanie.
Posledný výlet leta 2026
A tým sa skončil náš posledný výlet leta 2026.
Bol to vlastne trochu symbolický výlet. Nielen preto, že sme ním uzavreli leto, ale aj preto, že to bol posledný letný výlet, ktorý sme mohli absolvovať s deťmi bez toho, aby sme riešili školu.
Anička už nastupuje do školy a odteraz sa naše cestovanie bude musieť viac prispôsobovať školskému kalendáru.
A možno práve preto sme radi, že sme si tento výlet trochu spontánne predĺžili. Začali sme pri Traunsee, prešli sme sa loďou do Ebensee, vyšľapali Grünberg, omylom si predĺžili turistiku cez Laudachsee, večer sa vybrali k Attersee, ďalší deň si užili Unterach a potom sme ešte pokračovali do Leogangu.
Nebolo všetko dokonale naplánované. Niektoré veci sme podcenili, niektoré trasy sme si zle vysvetlili, večeru sme hľadali na poslednú chvíľu a jeden obyčajný dvojhodinový výlet sa nám zmenil na poriadnu horskú túru.
Ale presne takéto výlety si človek nakoniec pamätá najviac.
Blog
Táto časť poskytuje prehľad blogu, predstavuje rôzne články, poznatky a zdroje s cieľom informovať a inšpirovať čitateľov.
-
Noc v domčeku na Donovaloch: Bez elektriny, zato s miliónom hviezd nad hlavou
S príchodom jesene 2026 zatúžila Veronika po niečom trochu inom. Žiadne veľké cestovanie, letiská, hotely…
-
Salzkammergut s deťmi: Posledný výlet leta 2026
Koncom augusta už tradične začíname premýšľať, kam ešte pred koncom prázdnin vyraziť. Nie je to…
-
Apúlia druhýkrát. A tentoraz ešte lepšie.
Niektoré miesta vás chytia za srdce natoľko, že sa na ne jednoducho chcete vrátiť. Presne…
