Tentokrát sme sa rozhodli vyraziť do Francúzska, presnejšie do Provensálska. Cestovali sme v polovici júna, od 13.6. do 19.6., a nešli sme sami – na cestu s nami vyrazili aj starí rodičia, Veronikini rodičia. Plán bol od začiatku pomerne jednoduchý – rozdeliť si pobyt na dve časti tak, aby sme zažili aj vnútrozemie, objavili typické Provensálsko a zároveň si dopriali aj pár dní pri mori.
Leteli sme do Marseille. Letenky sme mali kúpené už od decembra, samotné ubytovania a prenájom áut sme riešili vo februári. Všetko bolo pripravené, naplánované a úprimne sme čakali pomerne pokojný začiatok dovolenky.
Presne opačne to však začalo.
Po prílete do Marseille sme si vyzdvihli batožinu a išli sme si prevziať autá. Prenájom sme tentokrát riešili cez Booking.com a autá boli rezervované v Avis. Od 17. februára sme mali vytvorené dve rezervácie – jedno auto pre našu rodinu a druhé pre rodičov.
Pri prepážke nás však čakalo prvé veľmi nepríjemné prekvapenie.
Avis nám odmietol jedno z áut vydať s argumentom, že nie je možné mať naraz otvorené dva kontrakty na rovnakého človeka. Navrhli nám jednoduché riešenie – kontaktovať Booking a požiadať o zmenu mena na jednej rezervácii.
V tej chvíli sme si mysleli, že ide o formalitu.
Booking nás však veľmi nepríjemne prekvapil. Odmietli rezerváciu upraviť, odmietli prevziať zodpovednosť a argumentovali tým, že lehota na zmenu rezervácie už uplynula. Prakticky nás nechali bez riešenia.
Po približne hodine vyjednávania, telefonátov a snahy niečo vyriešiť nám ostala jediná možnosť – urobiť úplne novú rezerváciu a prenajať si auto za plnú cenu. Samotnú službu Bookingu sme reklamovali, vymenili sme si nakoniec viacero emailov, názorovo sme sa nezhodli, nakoniec booking.com ponúkol vrátenie plnej sumy za prenájom oboch áut. Technicky som žiadal o kompenzáciu vzniknutých nákladov za bookovanie druhého auta priamo v autopožičovni, ale chápem, že booking.com to asi vyhodnotil, že najjednoduchšie bolo vrátiť peniaze za obe platby a vrátená suma je viacmenej podobná.
Keď sme konečne vyriešili autá, čakala nás ešte jedna úloha.
Tentokrát sme nechceli platiť autosedačky cez autopožičovňu, preto som ešte pred cestou objednal cez Amazon detské autosedačky do výdajného miesta v neďalekej pekárni, približne tri kilometre od letiska. Na požičaní sedačiek sme takto dokázali pomerne výrazne ušetriť.
Keďže sme stratili viac než hodinu riešením áut a pred nami bola ešte približne hodina a pol cesty na ubytovanie, zastavili sme sa rovno v pekárni, vyzdvihli sedačky, kúpili si ľahkú večeru, vodu a niečo pod zub a mohli sme konečne vyraziť.
Ubytovaní sme boli v Mas de Capelou neďaleko Avignonu.
Išlo o veľmi príjemné rodinné ubytovanie vedené rodinou a hlavnou dušou celého miesta bola Valéria. Po príchode nás osobne previedla celým areálom. Nachádza sa tam tradičný dom typu mas – pôvodne bývalý kláštor zo 17. storočia, dnes prerobené na ubytovanie. Súčasťou areálu je aj večerná tapas reštaurácia, krásny bazén s teplou vodou a rozsiahly sad s ovocnými stromami.
Po nepríjemnom začiatku nám toto miesto okamžite zlepšilo náladu.
Nasledoval spánok a konečne sa mohla začať samotná dovolenka.
V Provensálsku sme strávili tri noci.
Po prvom prespatí, v nedeľu ráno, sme sa vybrali do Avignonu. Rodičia išli do miestneho kostola Notre-Dame a my sme sa medzitým s deťmi prechádzali historickým centrom. Boli sme na ihrisku, v parku, pozreli si výhľad na rieku Rhône a dali si obed.
Po obede nasledoval úplne voľný program – deti šantili v bazéne a večer sme sa ešte vybrali na drink k rieke.
V pondelok ráno sme riešili, čo ďalej. Uvažovali sme nad viacerými smermi. Jednou z možností bol známy Pont du Gard. Valéria nám odporučila aj mesto Uzès – historické mestečko obohnané hradbami. Spomínala tiež fabriku Haribo spojenú s múzeom.
Na prvý pohľad to vyzeralo zaujímavo, ale bol pondelok a múzeá boli zatvorené. Podľa fotografií nám to navyše neprišlo ako niečo, čo by deti zásadne bavilo – skôr to pôsobilo ako väčší showroom podobný tým v nákupných centrách.
Nakoniec sme sa rozhodli úplne inak a vybrali sa do mestečka L’Isle-sur-la-Sorgue.
A bolo naozaj krásne.
Prešli sme sa popri rieke, historickým centrom, dali si kávu a chvíľu len tak spomalili.
V utorok nás čakal presun k moru – do Sanary-sur-Mer.
Predtým sme si ale povedali, že si chceme pozrieť ešte jedno miesto a zažiť to, čo sme si predstavovali pod skutočným Provensálskom.
Vybrali sme sa do Gordes. Výhľad na mesto bol nádherný.
Dorazili sme krátko pred obedom a ukázalo sa, že to nie je ideálny čas – spodné aj horné parkoviská boli pomerne plné. Ak by sme mali poradiť, určite by sme sem prišli skoro ráno alebo po obede.
Úprimne, najkrajší zážitok z Gordes nebola ani samotná prechádzka mestom, ale pohľad naň zvonka.
Tu sme zároveň zažili aj jednu zvláštnu skúsenosť.
V jednej z reštaurácií nás čašník odmietol usadiť s tým, že deti si musia objednať jedlo. Čiastočne tomu rozumieme, ale neponúkol žiadnu alternatívu, nemal detské jedlá a reštaurácia ani nebola plná.
Správanie nebolo príjemné ani úctivé a nakoniec sme boli radi, že sme tam neostali. Neskôr sme si všimli, že podobnú skúsenosť opisovali aj ďalší ľudia v recenziách na Google Reviews. Aj my sme napísali svoju objektívnu skúsenosť.
Potom nás čakala približne dvojhodinová cesta do Sanary-sur-Mer. Po ceste sme sa zastavili v malej dedine pri diaľnici, našli peknú pekáreň, dali si zmrzlinu, niečo pod zub a pokračovali ďalej.
V Sanary-sur-Mer sme bývali priamo v centre v dvoch apartmánoch v jednej budove. Veľkou výhodou bolo parkovanie – auto bolo len asi tri minúty pešo a miesto bolo zabezpečené priamo ubytovaním.
Už po príchode nám bolo jasné, že toto miesto bude výnimočné.
Zaujímavé bolo, že nám ho odporučila Valéria a úplne nezávisle aj predavač v pekárni počas cesty.
A mali pravdu.
Sanary-sur-Mer je malé prístavné mestečko. Väčšinu návštevníkov tvorili francúzski dôchodcovia, občas britskí. Je tam množstvo kaviarní, pekární, reštaurácií, farebných lodiek v prístave, detské ihrisko, minigolf, na ktorý sa najviac tešil Hugo, a dve pláže.
Tu sme už nechceli nič riešiť. Plán bol jednoduchý – ráno croissanty a bageta z pekárne, káva, ihrisko, trochu pohybu a poobede pláž.
Oba dni sme chodili na rovnakú pláž – Plage de Portissol. A úplne prekonala naše očakávania.
Na prvý pohľad nás trochu vyplašili nánosy na brehu. Vyzeralo to ako riasy a pláž pôsobila trochu zanedbane. Preto sme najprv ostali sedieť len na móle.
Neskôr sme si však všimli informačnú tabuľu, ktorá vysvetľovala, že nejde o riasy, ale o prirodzený morský biotop – morskú rastlinu, ktorá pomáha chrániť pobrežie pred odplavovaním piesku a vytvára prirodzené prostredie pre množstvo drobných živočíchov.
Aj preto ju zámerne nechávajú na brehu. Aj keď voda alebo dno môžu na pohľad pôsobiť tmavšie, vôbec to nepôsobí nepríjemne. Nie je tam žiadny zápach a nie je to pocit, že človek vstupuje do rias.
Mestečko sme si veľmi užili a strávili tam tri noci, respektíve dva celé dni.Teploty sa práve v tom čase začali dvíhať, ale stále to bolo príjemné.
Úprimne – nebyť niektorých negatívnych momentov a najmä správy z domova o neprijatí Anny do ZŠ, bola by to veľmi pokojná dovolenka.
Posledný deň nás už čakala iba cesta späť na letisko do Marseille.
Cesta trvala niečo cez hodinu.
Pred odletom som si zisťoval pravidlá prepravy a dočítal som sa, že pri deťoch do 12 rokov býva možné bezplatne previezť aj autosedačku.
Kúpil som v potravinách potravinársku fóliu, sedačky zviazal dokopy a rozhodol sa skúsiť ich odbaviť. Ak by to nevyšlo, nechali by sme ich tam. Vyšlo to.
Sedačky doleteli až domov a máme ich pripravené na ďalšie výlety. Ak si budeme opäť požičiavať auto, už máme vlastné cestovné sedačky.
A už teraz sa tešíme na ďalšiu cestu.
