Sú výpravy, ktoré si naplánuješ do posledného detailu, a sú také, kde ti život sám pridá zopár nečakaných kapitol. Náš Vietnam bol oboje.
Vybrali sme sa prvýkrát s Verčinými rodičmi do Ázie — veľká zostava, dve generácie, malé deti a veľké očakávania. Len niečo vyše mesiaca po návrate z Bangkoku sme znovu balili kufre, tentoraz s letmi cez Turecko. Turkish Airlines, trojhodinový nočný prestup v Istanbule, odlet o 2:20 ráno. Trochu sme sa toho báli, ale okolnosti nám nahrali do karát: vojna v Iráne preskupila letecké trasy a prestup cez Emirates či Qatar by bol oveľa problematickejší. Takže Istanbul, hovorili sme si, že to zvládneme.
Istanbul: Noc, ktorú sme neplánovali
Už pri nástupe do lietadla vo Viedni sme sa dozvedeli, že náš let mešká o tri a pol hodiny. Z krátkeho nočného prestupu sa stala neplánovaná noc na letisku. Deti boli, našťastie, tak unavené, že zaspali priamo na sedačkách v odletovej hale. My dospelí sme striedali: chvíľu hlava na ramene, chvíľu mobil, chvíľu pokus o spánok, chvíľu bezcieľna prechádzka po termináli.
Turkish Airlines nám vydali meal voucher. Znel dobre. V praxi znamenal iba vybrané položky vo foodcourte — Subway, Burger King a spol. — pričom nemohol byť použitý napríklad na čaj miesto coly. Cheeseburger alebo chicken burger, vyber si. Snažili sme sa požiadať aspoň o deky, keďže klimatizácia robila svoje. Nedalo sa. Let nakoniec odletel bez ďalších komplikácií, len s miernym narušením harmonogramu.
Hočimin: Prvý kontakt
Podvečer, niekedy okolo šiestej, siedmej, sme dosadli do Ho Chi Min City. Instagram nás vopred varoval pred extrémne dlhými radmi na pasovú kontrolu v čase keď priletí viac lietadiel naraz, takže sme si vopred zaplatili VIP line cez klook.com. Miestny „prevádzač“ nás doviedol k správnemu radu a dohodol aby nás prvý „colník – strážca radu“ pustil. Vyzeralo to sľubne.
Colník pri okienku mal iný názor.
Najskôr nás bolo naraz šesť pri okienku — rodičia, deti, my. To sa mu nepáčilo. Veronikiných rodičov okamžite poslal presne za čiaru. Potom sa zameral na mňa. Chcel boarding pass. Ten som medzičasom vyhodil. Prikázal mi ísť si ho požičať, čo som aj urobil. Boarding pass bol síce na celkom iné meno, ale colník ho nakoniec akceptoval. S výrazom, ktorý naznačoval, že nám robí obrovskú láskavosť.
Po tomto zoznámení s krajinou sme sa ocitli v Ho Chi Min City. Zobrali sme si Grab — a hneď prvý rozdiel oproti Thajsku: maximálne šesťmiestne auto, nie osemmiestne. Napratali sme sa dnu aj s batožinou a odviezli sa do centra. Za odvoz z letiska do hotela: niečo okolo troch eur.
Hotel bol pekný, okolie živé. V dobrej lokalite, so strešným bazénom. Aj druhý krát by sme sa v ňom ubytovali opäť. Bývali sme v Kin Hotel Thi Sach Edition.
Dali sme si večeru v neďalekom pube a potom nasledovalo to, čo pozná každý, kto preletel niekoľko časových pásiem: rýchle zaspanie, nočné bdenie, opätovné zaspanie a a neskoré raňajky. Stihli sme ich, a to sa počíta.
Prechádzky, pho a hľadanie reštaurácie
Ho Chi Min sme spoznávali pešo. Pošta, katedrála Notre-Dame, ktorý sa rekonštruuje. Prezidentský palác, kde sa dnes nachádza múzeum a kde sa oficiálne ukončila vietnamská vojna, alebo miestny trh — tieto miesta sme prešli v pohode, so správnou mierou turistickej zvedavosti.
Potom prišlo hľadanie obeda.
Zdanlivo jednoduchá úloha. Google hodnotenia a hviezdičky vás vo Vietname môžu zaviesť kamkoľvek — do tmavej úzkej uličky, cez kuchyňu reštaurácie, okolo cudzieho obchodu, a nakoniec do lokálnej jedálne s maličkými detskými stoličkami a stolíkmi vo výške kolena. Neskôr sme sa tomu smiali, človek si zvykne a adaptuje sa. Napokon sme si vybrali reštauráciu s dobrými referenciami, „západnými zakazníkmi“, ktorá ponúkala tradičné bánh mì — vietnamské bagety.
Keď sme sa vrátili do hotela, rozhodnutie bolo jasné: bazén na streche, bar, výhľad. Ho Chi Min si zaslúžil taký záver dňa.
Večer sme sa vybrali opäť do centra. Skončili sme vo vegetariánskej reštaurácii, po zopár neuspešných pokusoch výberu reštaurácie, alebo vôbec nájdenia danej reštaurácie — a o čo menšie boli naše očakávania, o to väčšie prekvapenie. Každý si prišiel na chuť. Ale kráľovnou celej gastro scény sa stala Anička. Paličky používala úplne prirodzene, skoro ako miestna, žartovali sme, že postupne sa aj ona stane vietnamkou.
Druhý deň sme zvolili voľnejší, prechádza na kávu okolo hotela, dievčatá sa rozhodli nakupovať a Juraj s deťmi išiel k bazénu. Dohoda bola stretneme stretneme sa na obed a dáme si tradičnú polievku Pho. Všetko by išlo podľa plánu, ale každá zo skupín prišla do inej reštaurácie, až sme sa našli.
Bol to zážitok. Mäso sme preistotu vypýtali „well done“, ale stále tam bol ešte priestor urobiť ho ešte viac. Vnímanie výrazu „no fat“ tiež rozumieme každý na svete inak.
Odtiaľ sme sa vydali Grabom na ďaľšie trhovisko, tento krát malo byť miestne a lepšie. Trhovisko obrovské, plné tovaru ako u nás na burze v 90. tych rokoch., ale inak by sme druhý krát túto zastávku s 30minútovou cestou taxíkom vynechali.
Odviezli sme sa späť do centra, kávička, prechádzka späť na hotel, balenie a príprava na ranný let.
Avšak o 22:00 to začalo, hlučné basy, vibrácie a DJ snáď už 100x kričiaci „ARE YOUUU READYYYY“. Naša izba na druhom poschodí bola rožná, priam na dotyku s klubom. Niečo podobné sme ešte nezažili, recepčný bol milý, empatický, tvrdil, že už niekoľko krát volal políciu, ale môžeme predpokladať, že toto sa opakuje každý víkend. O polnoci hudba vypla, potešili sme sa a mohli konenčne zaspať.
Danang: Vietnamský Dubaj a Hyatt, ktorý nás očaril
Po zopár dňoch v Ho Chi Min nás čakal vnútroštátny let do Danangu s Vietjet Airlines. Terminál na vnútroštátne lety nás vrátil architektúrou a výzdobou o niekoľko desaťročí späť — rada, snaha niektorých predbiehať k pultíku s odovzdaním batožiny. Ale systém fungoval. Keď sa blížil deadline pre niektorý let, pracovníci začali vyvolávať čísla letu. S miernym meškaním a zmenenou bránou sme napokon dosadli do Danangu.
Danang sa snaží byť vietnamským Dubajom. Výškové budovy, moderná architektúra, pomiešané s miestnou architektúrou a kultúrou. Ale aj nedostavané rezorty a nákupné centrá — pozostatky realitnej bubliny, ktorá splaskla počas covidu. Investori odišli, projekty ostali zatiaľ rozkopané.
Taxikár nám po ceste hovoril o cenách benzínu: pred vojnou v Zálive 20 000 dongov, teraz 43 000. Čísla hovorili za seba.
My sme si zvolili za základňu Hyatt Regency. Sme fanúšikovia Hyattu a tentokrát nás tento reťazec nesklamal. Pôvodné základné izby nám upgradovali na väčšie apartmány. Rezort bol obrovský a pritom nepôsobil preplnene. Žiadne prehnané pokladanie uterákov a obsadzovanie lehátka od úsvitu, žiadne boje o miesto pri bazéne. Vždy sa našlo miesto.
A ten bazén — žartovali sme, je to fontána alebo bazén? Ťažko povedať. Toľko zákutí, vodotrysky, mostíky, polkruhová časť s pieskom pre deti. Okrem hlavného bazéna tu bol aj detský bazén s preliezačkami a toboganom. K dispozícii bol aj detský kútik s aktivitami, horolezecká stena a ihrisko. Všetko bolo vkusné a nepôsobilo to preplnene.
More bolo teplé, vlny mierne, za prvým pásmom vln opäť plytčina.
Jedlo v hotelovej reštaurácii sa pohybovalo okolo desať až pätnásť eur za jedlo, čo sme v kontexte miestnych cien vnímali ako drahé. Ale hneď ako sme vyšli za bránu rezortu a sadli si v lokálnej reštaurácii, reality check bol takmer komický. Celá skupinka najedená za pätnásť eur dokopy.
Výlety z Danangu: Hoi An, Marble Mountains a nočný trh
Z danangovej základne sme si robili výlety. Hoi An sme navštívili dvakrát — a oba pobyty boli iné. Prvýkrát sme zvolili víkend, to by sme druhý krát neurobili. Mesto bolo veľmi preplnené. Druhýkrát, cez pracovný týždeň, to bolo úplne iné — príjemné, pokojné, s lampášmi plávajúcimi po rieke a atmosférou, ktorú si vychutnáte.
Počas druhej z návštev Hoi Anu sme pridali Coconut Boats — splav v koši upletenom z palmových listov po palmovom lese. Loďkári vás točia, fotia, rozkývajú a smejú sa. Neskôr sme zistili históriu: keď bol Vietnam kolóniou, zaviedli zdaňovanie lodí. Miestni vymysleli košíky z palmového prútia — a tým pádom to loď nebola. Daň sa neplatila. Vietnamská vynaliezavosť v praxi.
Marble Mountains boli iný druh dobrodružstva. Výťah vás vyvezie hore, potom nasledujú schody, výškové rozdiely, jaskyňa, dve pagody. Dole pod horami bol trh, dali sme kávu a obed, ktorý dosiahol rekord v pomere kvalita/cena — blízko pätnástich eur za celú skupinu.
Nočný market v Da Nang sme navštívili mierne neplánovane, keď nás taxikár doviezol k Dragon Bridge. Začalo to príjemne — palacinka s Nutellou pre deti. Potom sme vošli medzi stánky s jedlom a grilmi, ukecali nás, že hore po schodoch majú terasu. Plastové stoličky, nízke ako pre škôlku, detský plastový stolík pretreli pred nami handrou, ktorá vodu zrejme videla len zďaleka. Jedlo bolo výborné.
Bana Hills: Európa vo Vietname
Predposledný deň v Da Nang patril Bana Hills. Lanovková sieť je skutočne monumentálna — podľa toho, čo sme si googli, druhá najdlhšia lanovka na svete, končí vo výške 1 400 metrov. Hore na kopci čaká zábavný park s replikami európskej architektúry, kolotoče, zlatý most — a obrovské množstvo turistov.
Pre nás, ako Európanov, to malo rozpačitý efekt. Pozrieť sa na kópiu európskej architektúry uprostred Vietnamu na kopci je zvláštne. Kolotoče sme s deťmi vyskúšali, ale bezpečnostná politika bola nastavená prísne — Hugo napríklad nemohol ísť na autodróm ani s rodičom, na iné kolotoče zasa nemohol ísť s doprovodom, ale musel by ísť sám.
Najväčší zážiťok zážila babička v masážnej fotelke, ktorú sme našli vcucnutú a v krčí smiechu z toho, že čo sa to vlastne deje.
Hanoi: Mesto, ktoré sa nedá popísať
Posledná zastávka. Vietnam Airlines, moderné letisko, rýchle odbavenie, let do Hanoja.
Našťastie bez meškania, hoci sme zachytili správy, že od 1.4.2026 aerolinky škrtajú vnútroštatné lety, pre nedostatok leteckého paliva.
Na Old Quarter sa nedá prípraviť. Motorky všade, na ceste aj na chodníku, takže chodník v podstate neexistuje. Reštaurácie a stánky otvorené od rána do noci, z každého vychádza vôňa. Hluk z motoriek. Semafóry tam síce sú, ale ich autorita je skôr indikatívna. Na jednom tričku v miestnom stánku sme čítali: Na zelenú — I can go. Na oranžovú — I can go. Na červenú — I can still go. Presný opis reality.
Prešli sme sa k jazeru, pozreli chrám, posedeli v kaviarni. Ráno sme objavili miestne bistro na raňajky a odviezli sa do nákupného centra Lotte, kde sme chceli deťom ukázať Kidzaniu. Pracovníčka nás pustila dnu, ale rýchlo sme pochopili, že aktivity sú skupinové, objednávané a väčšinou prebiehajú po vietnamsky. Zvolili sme iný detský kútik v tom istom nákupnom centre a bolo to správne rozhodnutie. Detský kútik pekný, pomerne prázdny, pre nás ideálne.
Neskôr sme skúsili nájsť Train Street — ulicu, po ktorej raz za čas prejde vlak medzi domami na dosah ruky, ale najskôr bol na pláne obed. Blízko Train street bola reštaurácia s dobrými fotkami interiéru a ratingom 4,9. Prišli sme, videli menu, odišli sme. Juraj to zhrnul nasledovne: „ja si nevyberiem“. V menu boli slimáky a paprčky.
Prišli sme k Train street, ktorá bola cez cestu, ale bola uzavretá. Policajti nás nepustili ďalej. Boli tam nejakí prevádzači, čo ponúkali, že vás do kaviarne zoberú ale celé to pôsobilo pochybne a my sme otočili.
Odviezli sme sa späť do Old Quarter a našli inú reštauráciu a rozdelili sa. Rodičia išli pozrieť katedrálu a nakúpiť suveníry, my sme išli postupne smerom na hotel.
Večeru sme ešte plánovali v Ha Noi, vybrali reštauráciu, usadili sa. Začala debata, že vlastne nikto z nás nie je hladný. Juraja osvietilo a začal googliť, či nie sú také veľké rady na pasovú kontrolu aj na odletoch.
Rozhodli sme sa rozumne: namiesto ďalšej večere v meste sme išli radšej na letisko. Správne. Rad za nami sa neskôr vytvoril a asi by sme pocítili nervozitu pri čakaní na kontrolách. My sme si dali večeru priamo na letisku — nie romantické, ale účelné.
Let domov: Airbus A350 a sen o legroom
Nočný let o 22:55 domov bol nečakaným zážitkom v dobrom slova zmysle. Nový Airbus A350 — úžasné lietadlo. Dostatočný priestor pre nohy aj pre Juraja, sedadlo sa dalo sklopiť bez toho, aby to niekomu pred alebo za mnou vadilo. Vlastné Bluetooth slúchadlá prepojené s displeyom, moderný interiér. Prespali sme väčšinu letu. Trojhodinový prestup v Istanbule bol už len epilóg a let domov takisto.
Záver: Nedá sa to opísať
Keď sa nás dnes niekto pýta, ako hodnotíme Vietnam, s Veronikou sa vždy zhodneme na jednom: nedá sa to opísať slovami. A nie preto, že by sme nevedeli — práve naopak. Ale pretože Vietnam treba zažiť. Prijať ho celý — chaos Hanoja, tichú krásu Hoi Anu, teplo mora pri Danangu, lacné pho, ktoré od rána varia na ulici. Colníka, ktorý vás vycvičí pri pasovej kontrole, gumové papuče v hotelovej izbe s hodnotením 9,6.
Áno, aj to sa stalo. V poslednom hoteli, kde sme nocovali, mal Booking hodnotenie 9,6. Okná na chodbe sa nedali zavrieť, gombíky odtrhnuté dekoračných vankúšov boli v šuflíku, mierne špinavé návliečky na posteliach, uteráky tiež. Veronika v noci nespala — nie zo strachu, ale zo systematickej detektívnej práce. Hľadala recenzie, čítala, porovnávala. A nakoniec na to prišla. Našla skúsenosť iných, kde tvrdia, že hotel zadal hodnotenie v ich mene. Potom sme si prehrali proces, pri check-in. Recepčná Juraja pri check-ine požiadala o mobil, vraj potrebuje skontrolovať cenu — hoci tú cenu mala vo svojom systéme. Predpokladáme, že takto získala číslo rezervácie, PIN a e-mail. Po odubytovaní mi prišiel e-mail s výzvou na hodnotenie. Ignoroval som ho. Neskôr mi prišiel ďalší — s poďakovaním za pridané hodnotenie. Hotel to skutočne dokázal a našiel priestor ako referenčný systém zneužiť.
Vedeli sme, že bookujeme hotel nižšej kategórie, ale toto „bolo moc“. Celé sme nahlásili Bookingu.
Vietnam bol fascinujúci, bezpečný, ľudia milí a pohostiční. Bol rýchly a intenzívny — snažili sme sa toho veľa stihnúť a nie vždy sme stíhali odpočívať. Krajina je obrovská a my sme videli len zlomok. Dalo by sa tam stráviť týždne a stále by zostávalo čo objavovať.
Najlepšie, čo sa dá urobiť? Ísť tam. Nechať sa prekvapiť. A vziať so sebou niekoho, kto je ochotný jesť pho paličkami 🙂
